Denník letušky: Keď sa s vami po strate práce nikto nehrá v rukavičkách

Oficiálne sa o tom nehovorí a na Slovensku možno o tom mnoho ľudí ani netuší, ale v Spojených arabských emirátoch existuje akýsi druh kastovného systému, ktorý je založený na národnostiach. Je to krajina otvorená a na oko nediskriminujúca, ale...

Ilustračný obrázok k článku Denník letušky: Keď sa s vami po strate práce nikto nehrá v rukavičkách
Zdroj: Dnes24.sk

V závislosti od toho, kde v rebríčku sa v očiach lokálcov nachádzate, bude s vami v konečnom dôsledku zaobchádzané. Prípadne sa od vášho postavenia môže odvíjať vaša mzda či získanie pracovného miesta.

Zaujímavý rebríček

V aerolinkách, kde pracujem, to až tak celkom neplatí, pretože tie sa snažia zákazníkov upútať svojou multinárodnosťou a tak radi najímajú ľudí rovnomerne z každého kúta sveta. Ale lokálci iné národnosti vnímajú asi takto: prvé miesto v ich očiach majú príbuzní zo Zálivu – a teda Saudskoarabovia, Katarci, Kuvajťania, Bahrajňania. Pozor – za nimi nenasleduje zvyšok Stredného východu, respektíve arabského sveta, ale skôr Američania, Briti a potom v tesnom závese Austrálčania. Snáď polovica nášho manažmentu sú Briti. Za nimi samozrejme nasledujú západoeurópania.

Filipínci a Thajčania tiež nemajú zlé postavenie, lebo veľa pracujú v príjemných službách, ako salóny, reštaurácie a podobne. Indov síce všetci ohovárajú, ale aj tak manažérsku pozíciu získajú ľahšie ako niekto z východnej Európy, alebo nebodaj z takého Libanonu, o obyvateľoch ktorého lokálci tvrdia, že majú teplošský prízvuk, zvádzajú všetky ženy na svoje slizké reči a v skutočnosti nestoja za nič. Východná Európa je tak niekde ku koncu rebríčka priaznivých národov a predbiehame snáď len subsaharskú Afriku, Bangladéš a podobné krajiny tretieho sveta.

Po čase som si naplno načala uvedomovať tento kastovný systém, ale aj to, že skutočne žijem v jednej z najbohatších krajín sveta. Skoro polovica lokálcov tu nepracuje ale aj tak sa má dobre a navyše s nimi všetci imigranti zaobchádzajú v rukavičkách, akoby boli všetci akýsi pološejkovia a to už len preto, že nosia dišdaš či abáju. A aj my imigranti sme tu všetci spokojní, pretože neplatíme dane a preto je tu výhodnejšie pracovať. Niekoľkokrát som sa pozastavovala nad tým, ako môže vláda sponzorovať toľkých nepracujúcich občanov, keď nevyberá dane? No zdanie môže mýliť. Nevyberajú sa totiž dane z príjmu. Existujú ale poplatky iného druhu.

Alkohol si letušky radšej nosia zo zahraničia

Je napríklad zavedená 30 percentná daň na alkohol a to vám poviem, že síce je to krajina moslimská, vypije sa ho tu naozaj dosť. V Dubaji sa v reštauráciách cez deň alkohol nepodáva. Ani v kaviarňach. Konzumácia je vyhradená striktne na večer a som si istá, že sa do nej nepočíta alkohol, ktorý si sem 16 000 letušiek a letákov ročne privezie zo zahraničia.

Cigarety majú tiež istú daň a skutočne lacné ich tak nájdete len v letiskovom duty free obchode. Turisti, ktorí bývajú v hoteli platia k cene navyše 5 %, čo je daň za služby. A že do Dubaja, Disneylandu pre dospelých, alebo Fakelandu (ako sme sa s našimi bavili na trefnom názve), ľudia chodia dovolenkovať radi, o tom vás snáď ani presviedčať nemusím.

Platia však aj veľkí hráči. Banky dane taktiež neobchádzajú a ani ropné spoločnosti. Tie dokonca odvádzajú vyše 50 % daň. Na dovezený tovar sa tiež platí clo vo výške 4–10 %.

Naozaj prefíkané poplatky

No a k skrytým poplatkom. Minulý rok, keď som sem prišla, zrazu vyšiel zákon so spätnou platnosťou o tom, že každý kto si k 1. januáru nevybavil občiansku preukaz emirátov, bude za každý deň meškania platiť pokutu 4 eurá. A zákon vyšiel 15. 1. Občiansky som si samozrejme nevybavovala, lebo všetci tvrdili, že to nie je potrebné a keď som prišla, ani to nebolo povinné. Ale z noci na noc to povinným urobili a mohli tak očakávať v priebehu mesiaca pekný príjem od všetkých tých omeškancov, čo mali platiť pokutu. Ľudia sa sťažovali, a my – nové letušky – najviac.

Pasy sme naspäť s nalepenými vízami dostali len koncom decembra, takže aj keby sme chceli, tak si občianky nevybavíme včas. Ja som pokutu nakoniec neplatila. Ale vôbec ma neprekvapilo, keď o pár dní nato vyšla v novinách správa, že šejk odpúšťa dubajským lokálcom dlhy, ktoré sa šplhajú do výšky niekoľkých miliónov. Veď imigranti dlh pokryjú platením vymyslených pokút.

Prídete o džob, idete domov

V neposlednom rade netreba zabúdať na obrovské šťastie emirátov, keď jedného dňa im zo zeme začala striekať ropa a s ňou prišli peniaze na vybudovanie celej tejto rozprávkovej krajiny. Vláda tak peniaze má a toľko ľudí zas podporovať nemusí. Pre prisťahovalcov neexistujú sociálne dávky a ani podpora v nezamestnanosti. Po strate práce sa tak tu s nikým nehrajú v rukavičkách.

Prídete o flek, prídete automaticky aj o víza a môžete ísť naspäť domov, odkiaľ ste prišli. Ak máte šťastie, ako ja, firma vám aj letenku domov zaplatí. Úprimne povedané, keby som prišla o prácu a do mesiaca si ďalšiu nenašla (toľko je výpovedná lehota), aj tak by som si v takto drahej krajine nemohla len tak ostať si žiť bez príjmu. Jednoducho, aj keď by mi to bolo ešte veľmi dlho ľúto, musela by som sa pobaliť a dať Dubaju zbohom.

A aké je to pracovať v Dubaji? Niektorí tam zažívajú pracovné podmienky, z ktorých doslova mrazí. Celá kopa zamestnancov deň čo deň ťažko maká a je iba ryžu. Prečítajte si o tom v predošlej časti obľúbeného denníka. Jeho ďalší diel nájdete na našom webe už čoskoro.

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk