Denník letušky: Zážitky z robenia vodičáku v exotickom Dubaji

Vždy som snívala o tom, aké auto si kúpim, keď raz budem “veľká”. No skôr - keď raz na to budem mať. Od príchodu do Dubaja som sa s touto myšlienkou už pohrávala vážnejšie.

Pôvodne preto, lebo sme bývali v tej zaprášenej púšti a všetko bolo ďaleko. Keď sme sa však presťahovali a mne už z môjho plánovaného pobytu ostával iba rok, povedala som si, veď na čo. Radšej budem šetriť a kúpim si auto v Európe.

Spontánne na biely Mustang

No ale potom sa mi život v centre tohto veľkomesta natoľko zapáčil, že tu ešte nejaký čas pobudnem. Dosť spontánne som sa teda rozhodla pre kúpu bieleho Mustanga. Už na druhý deň, ako som naň narazila, som ho išla podrobne obzrieť a do toho bieleho tátoša som sa zamilovala. Samozrejme, že to tu s kúpou vozidla ale nie je len tak.

Najprv treba vodičák a bohužiaľ ten slovenský nestačí. Tak som sa za šialené peniaze musela opäť zapísať do autoškoly. Letušky to síce majú ľahšie v tom, že aspoň nemusia chodiť na hodiny jazdy a môžu ísť rovno na test. Najskôr ma čakali parkovacie skúšky. A hanbím sa maximálne, ale neurobila som ich.

Parkovala tam desiatka študentov. Parkovisko obrovské a poriadne zmätené. Všade bielo-červené tyčky, ktorých význam som nechápala – mám parkovať pred tie alebo pred tie? A nacúvať? A to ako prečo? V živote neparkujem cúvaním, zbytočne komplikované, keď človek predsa môže prísť a zaparkovať nosom!

Pokus o vodičák v Dubaji

No tak som si teda zaplatila dve hodiny na cvičisku a po 15 minútach som pochopila, čo vôbec odo mňa na testoch vlastne chceli a na čo si mám dať bacha. Paralelne totiž musíte vedieť zaparkovať na jeden raz a nie na trikrát, ako to väčšinou robím ja. Haha. Chvalabohu som druhým parkovacím testom prešla.

Potom ma čakalo absolvovanie jednej hodiny teórie. Prekvapilo ma, že mali miestnosť oddelenú na sedenie pre ženy a sedenie pre mužov a keďže žien nás tam bolo dosť málo, mala som tri sedačky pre seba na rozdiel od chlapov, ktorí sa tlačili jeden vedľa druhého.

Potom ma čakal test z teórie, na ktorom v Dubaji majú omnoho nižšie nároky než u nás. Myslím, že na Slovensku treba zodpovedať správne 50 otázok z 55. Tu stačí 23 z 35. Hm, čo to asi vypovedá o morálke na cestách… Každopádne som si pre istotu zaplatila dve hodiny na cestách, nech aspoň pochytím, na čo si treba dávať pozor. No a keďže sú tu trojprúdové krúhače i križovatky a neexistuje tu bielo-žltá značka pre hlavnú cestu, bola som rada, že som si ich zaplatila.

Pravidiel je mnoho a inštruktor si dáva bacha, či pri zmene pruhov pozriete do slepých uhlov, či kopírujete cestu, či zastanete pred každým prechodom pre chodcov a či robíte U-turn zo správneho do správneho pruhu. No. Teraz už aspoň viem. Ale zdĺhavá – typicky emirátska – byrokracia napokon neobišla ani získavanie vodičáku.

Proti byrokracii ženskými zbraňami

Po teste z teórie som chcela ísť rovno na cestný test. Ale oni že nie, že pred zarezervovaním testu musí uplynúť 24 hodín a „bookuje“ sa minimálne 3 dni vopred. Tak som týpkovi vysvetľovala, že som letuška a momentálne na rezerve, takže sa vždy len večer dozvedám o tom, čo robím na druhý deň. Tak on nech mu teda skúsim večer zavolať a on uvidí, či mi bude vedieť cestný test vybaviť na druhý deň. Jasne, že ani tak to jednoducho nešlo, napokon sa mi tam podarilo dostať.

Testovala nás mimochodom ženská v abáji. Každá zo záujemkýň o šoférák sme jazdili asi len 5 minút, ale prešli sme všetky. Tým sa to však aj tak nekončilo. Čakala ma ďalšia vlna byrokracie, ktorú radšej ani nejdem opisovať. No hrôza. Nakoniec som ale vytúženú kartičku, ktorá ma oprávňuje šoférovať v Dubaji automatické autá, dostala! Áno, je to tam! Vyžadovalo si to síce dosť presviedčania a hádzania očí, aby mi vyšli v ústrety v tom a tom, ale nakoniec sa to podarilo.

S obľúbeným denníkom letušky si môžete dať rande na našom portáli opäť presne o týždeň. Predošlý diel osobných zápiskov mladej stevardky o postupe v práci si prečítajte TU.

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk