Denník letušky: Životné rozhodnutia, vďaka ktorým som stevardkou

V živote sem-tam robíme rozhodnutia, pri ktorých sa až neskôr ukáže, aký majú vplyv na vašu budúcnosť. Tak to je aj s mojou kariérou letušky. Hoci som ňou nikdy netúžila byť, stal sa pravý opak. A to aj vďaka viacerým životným voľbám, ktoré sme od mala ja, alebo moji rodičia učinili.

Ilustračný obrázok k článku Denník letušky: Životné rozhodnutia, vďaka ktorým som stevardkou
Zdroj: Dnes24.sk

Život ma mnohokrát postavil pred veci, o ktoré som spočiatku ani nestála, ktoré mi ale neskôr učarovali natoľko, že ma posunuli ďalej vo svojej ceste za lepšími osobnými podmienkami. Dá sa povedať, že nasmerovali moje rozhodnutia.

Od zmeny školy k letuške

Keď som mala 10 rokov, presťahovali sme sa v Banskej Bystrici zo sídliska do mesta. Nechcela som opustiť svoju najlepšiu kamarátku a hľadať si nových kamarátov vo svojom okolí, ale zároveň som sa samozrejme tešila na krásne nové bývanie. Rodičia ma tak trochu prinútili zmeniť školu. A tak som sa dostala do jazykovej triedy na športovom gymnáziu, čo bolo podľa mojej mamy a otca pre budúcnosť lepšie, než základka na sídlisku. Dnes už viem, že mali pravdu a z celého srdca im za to ďakujem.

Štúdium v jazykovej triede sa zameriavalo na dve cudzie reči. Keďže na výber bola len angličtina a nemčina, znamená to, že žiaden výber vlastne nebol a všetci sme študovali práve tieto jazyky. Nemčinu som naozaj nemala rada. Veru, doteraz si myslím, že to nie je vôbec pekný jazyk na počúvanie. Veď už len ako hrozne znejú nemecké pesničky v porovnaní s tými anglickými.

Čas však rýchlo plynul. Vďaka dobrej angličtine ma rodičia v 11 rokoch poslali na mesiac do medzinárodného tábora v nórskom Trondheime. Priznávam sa, na letisku v Bratislave som plakala. Nechcela som ísť na tak dlho z domu, hoci so mnou cestovali ešte tri slovenské deti a jedna dospelá vedúca našej delegácie. Po pár dňoch v tábore sa mi tam však tak zapáčilo, že som pri odchode rumádzgala a odmietala ísť domov. Spoznala som tam úžasných ľudí. Pamätám si na delegáciu štyroch detí z Izraela. Na to, ako nám hovorili o bombových útokoch a vojnách. Ja som pritom žila v krajine plnej mieru a predstava, že niekde sa deti musia báť o svoj vlastný život, mnou pohla.

Vďaka letné tábory!

Odvtedy som sa s touto medzinárodnou detskou organizáciou zúčastňovala letných táborov a výmien skoro každé leto. Keď som mala 16 rokov, bola som junior vedúcou v tábore v Bruseli. Opäť dorazila aj izraelská delegácia a skamarátila som sa s ich vedúcim – 23-ročným vojakom. Bojoval v krvavých konfliktoch Izraela s Libanonom a aj s Palestínou. Zažil veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Raz mi na Facebooku napísal: "Sedím tu doma za počítačom a vo vedľajšej ulici práve dopadla raketa na budovu.” Šokujúce. Vtedy som sa rozhodla, že budem študovať medzinárodné vzťahy.

Ešte na strednej škole, som veľmi chcela na rok vycestovať do USA a zdokonaliť sa v angličtine, ako bolo vtedy moderné. Toľko peňazí sme ale nemali a tak mi rodičia zariadili pobyt u susedov v Rakúsku. Zdokonalila som sa tak v jazyku, ktorý mi veľmi pekne neznel, ale neskôr mi to v prijímačkách na medzinárodné vzťahy veľmi pomohlo. Školské výsledky odvtedy ukazovali, že som lepšia v nemčine, než v angličtine, aj keď ja som ten pocit nemala. Aj výsledky testov na Erasmus mi umožnili študovať 1 semester jedine v Nemecku. A to aj napriek tomu, že už od 19 rokov som pre internetový kanál Európskeho parlamentu pracovala ako prekladateľka titulkov z angličtiny do slovenčiny. Zaujímavé, však? :)

Odišla som teda do Nemecka a odtiaľ na popud spolubývajúcej z Thajska som išla na interview k práci letušky. Vôbec som nerátala s tým, že ma na ten džob môžu vybrať a napokon urobím ďalšie zásadné životné rozhodnutie: zbalím sa, preruším štúdium na vysokej škole a odídem do exotického Dubaja v Spojených arabských emirátoch.

Osudová nemčina

Zvyšok už poznáte. Každopádne, tá nemčina ma nechce ani teraz opustiť. Ovládanie tohto jazyka mi každý mesiac totiž zaručuje, že 2–3 lety budem mať práve do nemeckých destinácií. Trochu ma to štve, keďže cestujem často do krajiny, ktorú už poznám ako svoje topánky, ale na druhej strane, skoro v každom meste mám kamarátov a tak je príjemné sa s nimi sem tam opäť stretnúť.

S obľúbeným denníkom letušky si môžete dať rande na našom portáli opäť čoskoro. Predošlý diel osobných zápiskov mladej stevardky o drsnom sexe, ktorého bola počas služobnej cesty svedkom na vlastné oči, si môžete prečítať TU!

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk