Veronika Ondo-Cholewová Kultúra

Michalovčanka, ktorá žne literárne úspechy: Vyspovedali sme Slávku Jalčovú (18)

Slávka Jalčová je študentkou Obchodnej akadémie v Michalovciach. Venuje sa aj písaniu a darí sa jej žať rôzne literárne úspechy. Prinášame vám s ňou rozhovor.

Ilustračný obrázok k článku Michalovčanka, ktorá žne literárne úspechy: Vyspovedali sme Slávku Jalčovú (18)
7
Galéria

Michalovčanka Slávka Jalčová (18) rada maľuje, hrá na flaute, klavíri a píše. A práve o písaní sme sa s ňou porozprávali, pretože nedávno sa stala absolútnym víťazom 4. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže Slovo. Spomínaná súťaž je určená žiakom základných a stredných škôl.

Slávka súťažila poviedkou Časovlak pod umeleckým menom Lily Tomson a prevzala si cenu za prvé miesto v prozaickej kategórii stredoškolákov. No a celkové víťazstvo jej umožňuje vydať literárne dielo.

Ako dlho píšete?

Nikdy som sa nepovažovala za dobrú vo vyjadrovaní sa slovami, ale písanie mi ukázalo opak. V piatom ročníku základnej školy ma začala moja pani učiteľka slovenčiny podporovať pri slohoch, vraj v nich bol potenciál. Trochu viac som začala písať v ôsmom ročníku, no na strednej škole sa z písania stala skutočná vášeň. Čiže by som mohla povedať, že je to osem rokov, z ktorých boli tri veľmi intenzívne.

Ide vám v škole aj slovenčina?

Áno, ide. No ak mám byť úprimná, viac ma baví literatúra.

Koľko poviedok máte už v zásuvke?

O poviedkach zo základnej školy som už stratila prehľad, no tie zo strednej mám poctivo odložené. Za tri roky som napísala 5 divadelných hier, zopár básní, 40 poviedok a v zásuvke mám ďalších 10 návrhov, ktoré čakajú na napísanie.

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do súťaže? Ako ste sa o nej dozvedeli?

O súťaži som sa dozvedela vďaka mojej pani učiteľke, ktorá mi dala propagačný plagát k tejto súťaži. Téma Slovensko – návrat do budúcnosti ma veľmi zaujala, pretože mi nič neevokovala. Táto téma sa pre mňa stala výzvou, ktorú som túžila pokoriť.

Čo vás inšpirovalo vo vašej víťaznej poviedke?

Inšpirovala som sa hlavne plagátom, na ktorom je nakreslené dievča letiace v nejakej vesmírnej lodi a ja som si kládla otázku, čím sa ešte dá cestovať do budúcnosti? Lietajúca loď bola použitá v plagáte, z filmu Návrat do budúcnosti som nechcela použiť auto a tak mi zrazu napadlo posadiť moje postavy do vlaku – Časovlaku.

Priblížte našim čitateľom tému poviedky?

Súťaž nám dovoľovala písať sci-fi, no keďže trochu radšej píšem poviedky z reality, rozhodla som sa tieto dve veci spojiť. Dej sa odohráva v realite, na našom Slovensku. Rodina Kaliských cestuje za starou mamou a rozhodnú sa nastúpiť do „vlaku dejín“ Časovlaku. Je to vlak zariadený rôznymi rekvizitami, aby ste mali pocit, že ste sa ocitli na nejakom inom mieste. A sú tam aj herci, ktorí stvárňujú dobových ľudí. Tu som chcela navodiť pocit, že naše postavy cestujú v čase – no v skutočnosti len prestupovali z vagónov, ktoré boli zariadené ako filmové štúdio.

Najprv sa ocitli v praveku, potom vo vagóne, kde vojaci a civilní občania oslavovali koniec vojny, nasledoval vagón budúcnosti a posledný vagón bol presne taký, akým cestujeme dennodenne. Rodina si prezrela našu históriu i budúcnosť, ale zvedavosť ich prinútila vojsť aj do posledného vagónu, kde boli sklamaní z toho, ako vyzerá prítomnosť. V budúcnosti sa im páčilo viac a najmladší člen rodiny, malá Eliška, príbeh končí vetou: „Nevrátime sa späť do budúcnosti? Tam to vyzeralo oveľa lepšie.“ Pravdupovediac som trochu očakávala, že veľa súťažiacich vo svojich dielach bude predpovedať nepriaznivú budúcnosť Slovenska, no ja som sa rozhodla veriť mu a svojim postavám dopriať nádej v krajšiu, lepšiu budúcnosť.

Čakali ste takýto úspech?

Čestne sa priznávam, nečakala som, že sa čo i len umiestnim. Bolo mi cťou zúčastniť sa súťaže, ktorú organizuje také úžasné vydavateľstvo, ktoré pozná naozaj každý školák. Vedela som, že konkurencia bude neuveriteľne veľká a tak som poviedku odoslala takpovediac bez akejkoľvek nádeje. Keď som videla svoj pseudonym vo výsledkoch na prvom mieste, myslela som, že sa mi to len sníva. Nesmierne ma potešilo prvé miesto a o získaní titulu „Absolútny víťaz" som vôbec neuvažovala. Asi vám nemusím opisovať moju nesmiernu radosť, keď som mala tú česť si toto ocenenie i titul prevziať. Taký pocit by som dopriala každému.

Čo pre vás znamená toto ocenenie?

Prvé miesto pre mňa znamenalo, že som si konečne začala v písaní veriť, ocenenie „Absolútny víťaz“ ma prinútilo uvedomiť si, že už som autorka a moje texty v budúcnosti môžu ovplyvniť čitateľov – je to česť, no v istom zmysle i zodpovednosť. Je to pre mňa obrovská pocta a ocenenie mojej práce. Keďže budem historicky prvou autorkou, ktorej vydá vydavateľstvo Orbis Pictus Istropolitana knižné dielo, je to pre mňa aj záväzok nesklamať tých, ktorí vo mňa verili, ale zároveň toto ocenenie beriem aj ako otvorené dvere možností a posnažím sa urobiť všetko preto, aby ostali otvorené čo najdlhšie.

Máte doma už nejaké ocenenia alebo diplomy z podobných súťaží?

K prihláške na strednú školu som pripájala 27 diplomov zo základnej školy, hlavne za vedomostné súťaže. Za tri roky štúdia na Obchodnej akadémii v Michalovciach bola súťaž Slovo 2018 presne 59-tou zo súťaží na okresnej, krajskej, celoslovenskej a medzinárodnej úrovni, ktorých som sa zúčastnila. O súťažiach na školskej úrovni som už žiaľ stratila prehľad. Diplomov mám doma veľmi veľa a  teším sa z každého jedného. Najväčšiu radosť mám z Činov roka, ktoré dostala kapela Flauto Cantabile, v ktorej hrám na flaute a z ocenenia KSK za najlepšieho študenta v roku 2016/2017 v Košickom kraji.

V literárnej oblasti si najviac vážim hlavné ocenenie v kategórii literárne práce v celoslovenskej súťaži Quo Vadis, človek, 2. miesto v súťaži Viem, čím budem a prečo, Cenu primátorky mesta Lučenec za nekonvenčný prístup k literatúre, Cenu primátora mesta Trenčín, no a samozrejme poslednú a zatiaľ najúžasnejšiu cenu absolútneho víťaza v súťaži Slovo 2018.

Hovorí sa, že utrápenému spisovateľovi to píše lepšie ako tomu, ktorý je v psychickej pohode. Je podľa vás srdcabôľ dobrá múza?

Verím v to, že do príbehu dávate to, čo cítite. Najradšej píšem veselé a oddychové príbehy. Srdcabôľ je dobrá múza, ak chcem písať niečo vážne, prípadne vo mne trápenie vytvára verše. Asi je len na autorovi, aké má v sebe emócie a ako ich chce využiť vo svojom diele. Myslím si však, že trápenie je lepší pomocník pri písaní básní ako pri poviedkach.

Podporujú vás v tvorbe rodičia?

Áno, veľmi. Neviem si predstaviť lepších rodičov a samozrejme aj brata. Môj brat Marek píše texty piesní a niekedy ma poprosí o pomoc, čím mi nevedome pomáha s mojou slovnou zásobou a inšpiruje ma všetkým, čo robí. Moji rodičia sú nesmierne tolerantní a častokrát mi uvoľnia počítač, len aby som mohla napísať myšlienku, ktorú som práve dostala. Mamka a ocino si vždy vypýtajú, aby som im texty prečítala a ak sú dobré, nešetria pochvalou. Ak im niečo chýba, navrhnú úpravu a veľmi mi tým pomáhajú. Vždy som rada, keď im moje texty zlepšia náladu.

Zdedili ste možno talent po niekom v rodine?

Možné to je, všetci v našej rodine sú veľmi dobrí v zaujímavom a pútavom rozprávaní príbehov, môj braček píše texty piesní, no poviedky a divadelné hry v našej rodine píšem iba ja.

Aké sú vaše plány, budete si vyberať aj vysokú školu, ktorá súvisí s vaším talentom?

Chcela by som študovať na Ekonomickej univerzite v Bratislave účtovníctvo a audítorstvo. S prózou ani iným umením to síce nesúvisí, ale myslím, že na účtovníctvo talent mám.

Kde sa vidíte o 5 alebo 10 rokov?

O 5 rokov sa vidím na univerzite, ako sa pripravujem na skúšky z účtovníctva, no stále aktívne tvorím a stíham ešte aj pomáhať mojim rodičom. O desať rokov by som chcela mať prácu ako audítorka, nejaké bývanie a ak by bolo toto zázemie pripravené, rada by som si založila rodinu a samozrejme naďalej tvorila. Ak by to bolo možné, tak by som premýšľala o napísaní a ilustrovaní detskej knihy.

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Michaloviec a okolia.

Talentovaná mladá Michalovčanka Slávka: Poskytla nám zaujímavý rozhovor
7
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie