14. september 2015 Veronika Ondo-Cholewová Rôzne

Naše okolie skrýva množstvo zaujímavostí: Pikošky z obcí pri Michalovciach, o ktorých vie málokto

O tom, že Pozdišovce preslávilo hrnčiarstvo a známa keramika, vie asi každý človek zo zemplínskeho regiónu. No už asi málokto vie o ďalších zaujímavostiach, ktorými sa obce pri Michalovciach môžu pochváliť. Práve na takéto menej známe pozoruhodnosti sme sa zamerali.

Sirmajovský kaštieľ (1648) je národná kultúrna pamiatka Pozdišoviec. Dal ho postaviť vtedajší podžupan Zemplínskej stolice Peter Sirmaj, ktorý ho ako jeden z najkrajších v stolici testamentárne určil za rodinné sídlo. Začiatkom i koncom 19. stor. bol prestavaný v klasicistickom a pseudogotickom slohu. Vo vstupnom vestibule sú pruské, v ostatných miestnostiach valené klenby s lunetami. Nad vchodom z nádvoria je umiestnený kamenný portál so sirmajovským erbom.
Stok sa nachádza na juhu obce Lesné a je jej najvyššie položenou časťou. Z juhu a západu je chránená lesom. V minulosti plnila multifunkčnú úlohu. V priestore je umiestený miestny cintorín, nachádzajú sa tam vodné pramene, ktoré sú zaregistrované v celoštátnom registry minerálnych prameňov. V minulosti tieto pramene využívali občania obce na zdravotné účely (liečba očí). Neskôr aj ako zdroj pre miestne kúpalisko, ktoré však zaniklo.
Rebrín je severovýchodnou časťou obce Zemplínska Široká a tvorí jej väčší celok. Patrí k starobylým slovenským dedinám na teritóriu bývalej Užskej župy. Jeho vznik možno predpokladať pred 11. storočím. Prvá písomná správa o Rebríne pochádza z roku 1266, nachádza sa v listine Jágerskej kapituly. Krášok tvorí juhozápadnú časť obce Zemplínska Široká. Vznikol v 15. až v prvej polovici 16. storočia na území rebrínskeho chotára. Prvá písomná správa o dedine Krášok je z roku 1549, Rebrín bol nielen staršou ale aj väčšou dedinou ako Krášok.
Neskororenesančný kaštieľ rodiny Buttkayovcov z roku 1617, neskôr koncom 18. stor. rozšírený nárožnými vežami a prístavbou masívneho klasicistického portika je v Budkovciach. Na hlavnej fasáde je do pôvodného neskororenesančného muriva vsadený kamenný erb s letopočtom vzniku 1617. Kaštieľ zdobia piliere so soklovitou pätkou, skosené hrany, rímsovité hlavice, valené klenby v prízemí, miestnosti vo veži majú tzv. české placky. Kaštieľ kúpil v roku 1846 knieža Lobkovitz, ktorý ho zrenovoval a posledným majiteľom bol Jozef Zicherman, ktorý ho v roku 1928 odpredal obci za 500 000korún.
Jatrabie pri Michalovciach: v písomnostiach z 15. a 16. storočia sa vyskytuje pod názvom Jestreb. Bol to maďarizovaný tvar pôvodného slovenského názvu totožného či koreniaceho v pomenovaní dravého vtáka jastrab. Pôvodné chotárny názov stal sa názvom dediny, keď tam vzniklo sídlisko. Osadu vybudovali Zalužičania, Čečehovčania alebo prisťahovalci podľa zákupného práva so šoltýsom. Šoltýsi tam pôsobili ešte v 16. storočí. Jastrabie patrilo šľachticom z Michaloviec nepretržite v 15.-17. storočí, ako majetková súčasť panstva Michalovce. V roku 1427 boli tamojšie sedliacke domácnosti zdanené daňou kráľovi.
V roku 1974 a 1977 uskutočnil Belo Polla na rozmedzí katastrálnych honov Kalapárka a Pod Kristom záchranný a historicko-archeologický výskum v chotári obce Vinné. Plošne odkryl sakrálnu stavbu a sondážne preskúmal najbližšie okolie. Skúmaná plocha sa nachádza na kóte 310 m v horskom masíve Senderov – Sv. Ondrej, na juhovýchod od Vinného na južnom úpätí Vihorlatského pohoria, ktoré v týchto miestach prudko klesá do Východoslovenskej nížiny k vodnej nádrží Zemplínska Šírava.
Obec Žbince sa prvýkrát spomína v roku 1221 v listine Karola Róberta pri ohraničovaní Pozdišoviec, ale archeologickým výskumom boli objavené pamiatky, ktoré sú pozostatkami činnosti vtedajších obyvateľov Žbiniec. Archeológovia našli pri Žbinciach črep slovienskej keramiky z 9. až 10 storočia, zásobnú jamu s črepmi keramiky z 11. – 13. storočia, ale napr. aj kosáky z 13. – 16. storočia. Archeologické, jazykovedné a historické poznatky vedú ku konštatovaniu, že tamojšie sloviensko -slovenské sídlisko existuje od 9.storočia. Žbince už od 13. storočia patrili šľachticom.
Najstarší zachovaný archeologický nález z chotára Kaluža bol zaevidovaný Karolom Andelom z bližšie neručeného miesta na úpätí hory Medveď. Bol to kamenný artefakt, vyrobený z čierneho rohovca a zaraďuje sa do eneolitickej Tiszapolgárskej kultúry. Zatiaľ však v chotári Kaluže neboli potvrdené ani mladšie nálezy z doby bronzovej, železnej, rímskej a nálezy slovanské.